Doktorandka Beátka vycestovala z Katedry živočíšnej fyziológie a etológie Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského do Holandska na Inštitúciu Amsterdam UMC na výskumný pobyt cez Národný štipendijný program SR. V zahraničí strávila 6 mesiacov. Prečítajte si, ako hodnotí túto skúsenosť a čo jej pobyt priniesol po odbornej aj osobnej stránke.

Amsterdam (zdroj: osobná fotografia autorky)Aké hlavné akademické a výskumné dôvody vás viedli k výberu konkrétnej hostiteľskej krajiny a inštitúcie pre váš štipendijný pobyt? Môžete uviesť aspoň tri rozhodujúce faktory?
Inštitúciu Amsterdam UMC v Holandsku som si vybrala vďaka už nadviazaným kontaktom s touto inštitúciou, no konkrétny tím som si vybrala pretože bol dosť blízko mojej téme. V mojom výskume sa venujem cirkadiánnej kontrole metabolických procesov v makrofágoch a tím profesorky Boelen sa venuje okrem iného aj metabolizmu makrofágov, takže som sa mala super možnosť sa naučiť pracovať s bunkami, čo som dosť využila aj po návrate domov. Dôležitým aspektom bolo aj využívanie veľmi podobných metodík v tomto tíme, aké sme plánovali použiť aj v našich ďalších experimentoch.

Ako by ste charakterizovali vašu akademickú a výskumnú skúsenosť na hostiteľskej univerzite? V čom spočívajú najvýraznejšie rozdiely oproti vašej domovskej inštitúcii?
Najvýraznejšie rozdiely boli napr. v prístupe ku rôznym metodikám a technológiám. Zatiaľ čo na našom pracovisku to funguje skôr prístupom „veď si to naštuduj a urob“, v Holandsku to fungovalo skôr prístupom „Takto to robíme, toto ťa naučíme a môžeš robiť koľko chceš“. A to už vôbec nehovorím o prístupe k moderným a naozaj rôznorodým metodikám, kde nás vždy niekto zaučil v princípoch aj v samotnom prevedení danej metodiky. Okrem toho v Amsterdame brali doktorandov viac ako kolegov a seberovných, mali omnoho viac možností dostať sa na väčšie medzinárodné konferencie a celkovo omnoho priateľskejší a uvoľnenejší prístup v porovnaní s našim pracoviskom.

Ktorý aspekt štipendijného pobytu považujete za najhodnotnejší z hľadiska naplnenia vašich výskumných cieľov? (napr. prístup k špičkovému výskumnému vybaveniu, mentorstvo, špecializované databázy, laboratóriá a pod.)
Najhodnotnejšie pre mňa bol určite prístup k zaujímavým metodikám, pretože viaceré z nich, alebo podobne fungujúce metódy využívam aj vo svojej práci. Napríklad v Amsterdam UMC majú samostatnú core facility pre cytometre, ktorých je tam pomerne dosť a sú oveľa lepšie, než ten jeden, ktorý máme na pracovisku. Taktiež som zažila lepšiu skúsenosť s plánovaním experimentov a tak trochu možno podhodnotený aspekt – možnosť robenia chýb bez pocitu veľkej viny.

Koľko času vopred ste začali s prípravou žiadosti o štipendium? Aké odporúčania máte pre budúcich uchádzačov z hľadiska načasovania?
Asi 4-6 mesiacov dopredu sme začali komunikovať s vedúcou výskumného tímu, kde sme si dohodli detaily a asi 2 mesiace, možno menej, mi trvalo vypísať všetky dokumenty ku žiadosti. Určite odporúčam kontakt s tímom čo najskôr a dohodnúť si detaily pobytu aspoň tie 4 mesiace dopredu, najlepšie cez online hovor. Napísanie žiadosti a vyplnenie formulára je už potom časovo oveľa kratšie keď už človek vie čo chce a bude robiť na danom pobyte.

Inštitúcia UMC (zdroj: osobná fotografia autorky)Bolo potrebné získať víza do hostiteľskej krajiny? Ako dlho trval celý proces a máte k nemu praktické odporúčania?
Víza do Holandska mi nebolo treba žiadať, ale aj keď idete do inej krajiny v rámci EU na dlhšie ako 3 mesiace, je nutné si pozrieť ako sa v danej krajine registrovať. Nie všetky úrady ale majú tieto informácie napísané dostatočne zrozumiteľne. V Holandsku napr. bolo potrebné doniesť úradne preložený životopis a nájomnú zmluvu s adresou miesta pobytu. Samotná návšteva úradu bola vybavená do 10 minút.

Ako hodnotíte výšku finančnej podpory v kontexte životných nákladov vo vašej hostiteľskej krajine? Bola táto podpora postačujúca?
Výška štipendia spolu s doktorandským štipendiom bola v podstate postačujúca na normálny život v Holandsku. Najväčšia čiastka však zahŕňala ubytovanie, ktoré je v celom Holandsku a najmä v Amsterdame extrémne drahé, v podstate celá finančná podpora išla iba na ubytovanie a ostatné veci ako potraviny a dopravu som si musela platiť z vlastných nákladov. Toto sa však môže veľmi líšiť od toho aké šťastie má človek na ubytovanie.

Ako by ste zhodnotili administratívny proces podávania žiadosti o štipendium? Ktorá jeho časť bola pre vás najnáročnejšia?Myslím si že administratívny proces a celkové podávanie žiadosti bolo bezproblémové, myslím že informácie na stránke NŠP sú celkom priame a postačujúce. Najväčší problém bol s listom od hosťujúcej inštitúcie, ten som vybavovala asi na 3 krát, najskôr bol problém, že žiadosť musí byť ručne podpísaná perom, potom bol problém v dátume (omylom sa tam napísal predchádzajúci rok). A možno trochu nadviažem na predchádzajúcu otázku, problém nastal trošku v tom, že som sa dozvedela že mi schválili žiadosť niekedy na začiatku decembra 2024 a začínala som 1. februára 2025, takže nastal obrovský stres a chaos vo vybavovaní ubytovania za taký krátky čas (Holandsko väčšinou nemá internáty tak riešené ako na SVK).

Aké kultúrne, spoločenské alebo systémové rozdiely medzi Slovenskom a hostiteľskou krajinou vás najviac zaujali alebo prekvapili?
Najväčší kultúrny šok bol, že Holanďania si zalievajú jedno čajové vrecúško aj 5-6 krát za deň. :) Okrem toho bol dosť rozdiel aj vo fungovaní kancelárie/pracovného priestoru (čo je ale asi špecifické pre toto pracovisko), kde boli flex-spots takže každý deň si mohol človek sadnúť inde. V každodennom živote sa mi ale páčilo že úplne všade sa v Holandsku dá platiť kartou (Odišla som s 5-eurovkou do Holandska a s tou istou bankovkou som sa vrátila naspať – cash som za pol roka absolútne nepoužila ani raz). A trochu šokujúce tiež bolo to množstvo bicyklov (aj keď všetci vedia že Holandsko je cyklistická krajina, na ten štýl ich bicyklovania a to množstvo si človek nevie predstaviť) a to že cyklisti bežne majú na ušiach slúchatká. Milo prekvapujúce pre mňa ale bolo, že takmer všetci v Holandsku hovoria veľmi dobre po anglicky, dokonca aj moja 80+ ročná susedka.

uličkami mesta (zdroj: osobná fotografia autorky)Ako ste si zabezpečili ubytovanie? Ubytovali ste sa na internáte, v prenájme alebo inou formou? Pomohla vám Vaša hostiteľská inštitúcia s ubytovaním? Môžete odporučiť konkrétne webové stránky alebo kontakty?
Tu bol najväčší kameň úrazu, ale mala som veľké šťastie. Keďže Holandsko nemá bežné internáty pre študentov na daných univerzitách, fungujú tam skôr študentské ubytovne a študenti sa hlásia aj roky dopredu kým dostanú nárok na bývanie. Našťastie mám v Holandsku kolegyňu, ktorá mi poradila informovať sa na študijnom oddelení univerzity, kde boli naozaj ústretoví a pomáhali s nájdením ubytovania. Avšak, tým že som do Holandska odchádzala v prvý možný termín (1. február) ich ponuku som bohužiaľ dostala príliš neskoro. Ubytovanie som si teda hľadala na vlastnú päsť a s obrovskou kopou šťastia som si zajednala prenájom s cenou 1 200 €/mesiac. Hovorím o šťastí, pretože to bola jediná možná ponuka v mojom finančnom budgete (väčšinou sú podnájmy v Amsterdame oveľa drahšie ako táto ponuka) a danom termíne pobytu. Ubytovanie som si našla cez stránku HousingAnywhere, ale sú aj iné podobné stránky, len treba dávať pozor na podvody.

Čo vám najviac pomohlo adaptovať sa na nové prostredie? Zohrala komunita hostiteľskej inštitúcie v tomto smere dôležitú úlohu?
Neviem, či sa dá úplne povedať že som sa adaptovala. Aj keď si človek dosť rýchlo zvykne za pol roka na niečo nové a pri takýchto pobytoch často pomáha aj kopec práce, takže človek asi dlhšie zo začiatku nevníma tak veľmi tú zmenu. Po čase som však začala vnímať samotu, hoci ľudia a kolegovia sú tam vždy milí a priateľskí ale to skôr tak na povrch. Za celého polroka som nebola s nikým niekde von si posedieť alebo na prechádzku a väčšinu času som trávila sama v parkoch/meste alebo na byte.

Vydajte sa aj Vy do sveta za výskumom s podporou Národného štipendijného programu Slovenskej republiky!