Dagmar vycestovala počas doktorandského štúdia zo svojej domovskej inštitúcie – Univerzity Komenského v Bratislave, Fakulty sociálnych a ekonomických vied – prostredníctvom Národného štipendijného programu SR na University of Auckland na Novom Zélande, kde realizovala výskum k svojej dizertačnej práci. Prečítajte si, ako hodnotí svoj trojmesačný pobyt z profesionálneho aj osobného hľadiska.

Aké hlavné akademické a výskumné dôvody Vás viedli k výberu konkrétnej hostiteľskej krajiny a inštitúcie pre Váš výskumný pobyt?
Mojimi hlavnými akademickými a výskumnými dôvodmi výberu hostiteľskej krajiny a inštitúcie bola predovšetkým vysoká odborná úroveň a medzinárodná reputácia University of Auckland, konkrétne The Faculty of Education and Social Work, ktorá patrí medzi popredné výskumné pracoviská v oblasti edukácie, inklúzie a psychologickej podpory detí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. Výskumný pobyt mi na tejto univerzite umožnil priamu nadväznosť na moje dizertačné zameranie, ktoré sa sústreďovalo na well-being/duševnú pohodu a intervencie poskytované žiakom so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami v školskom vzdelávacom prostredí, pričom mi zároveň poskytlo jedinečnú príležitosť porovnať slovenský systém podpory vzdelávania so zahraničnou praxou. 

Ktorý aspekt štipendijného pobytu považujete za najhodnotnejší z hľadiska naplnenia Vašich výskumných cieľov?
Za najhodnotnejší aspekt štipendijného pobytu z hľadiska naplnenia výskumných cieľov považujem odbornú spoluprácu so zahraničnými školiteľmi a rozvoj komparatívneho výskumného dizajnu v medzinárodnom kontexte, najmä v oblasti podpory well-beingu žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami.

Konkrétne išlo predovšetkým o intenzívne metodologické konzultácie so školiteľmi na University of Auckland, počas ktorých sme detailne rozpracovali koncepciu mojej kvalitatívnej výskumnej štúdie, vrátane úprav scenára polo-štruktúrovaných rozhovorov a jeho adaptáciu na novozélandský školský systém.

Na aký výskumný problém alebo tému sa zameriavate vo svojom doktorandskom štúdiu a ako konkrétne prispel Váš pobyt k jeho rozvoju alebo prehĺbeniu?
Vo svojom doktorandskom štúdiu som sa zameriavala na podporu well-beingu (duševnej pohody) žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami (ŠVVP) v školskom vzdelávacom prostredí, a to najmä z pohľadu intervencií realizovaných školskými podpornými tímami, ako aj na systémovú podporu týchto žiakov. Výskum mal kombinovaný charakter, zahŕňal prehľadovú, kvantitatívnu a kvalitatívne štúdie, pričom zároveň reflektoval prepojenie výskumu s edukačnou praxou. Štipendijný pobyt na University of Auckland významne prispel k prehĺbeniu a rozšíreniu tohto výskumného zamerania v medzinárodnom kontexte. Pobyt mi umožnil detailné porovnanie slovenského a novozélandského systému podpory žiakov so ŠVVP, a to prostredníctvom odborných konzultácií so zahraničnými školiteľmi, diskusií o rozdieloch v diagnostike, kategorizácii a intervenciách, ako aj prostredníctvom odborných konzultácií so zahraničnými školiteľmi, diskusií o rozdieloch v diagnostike, kategorizácii a intervenciách, ako aj prostredníctvom prípravy doplňujúceho kvalitatívneho výskumu zameraného na koordinátorov špeciálnych výchovno-vzdelávacích potrieb (SENCO’s) na Novom Zélande. Zahraničný pobyt zároveň prispel k metodologickému rozvoju môjho výskumu, najmä úpravou scenára polo-štruktúrovaných rozhovorov pre kvalitatívnu štúdiu plánovanú zrealizovať na Novom Zélande, prípravou etickej žiadosti a plánovaním tematickej analýzy dát. Významným prínosom bolo aj zapojenie sa do medzinárodných výskumných aktivít a spolupráca na systematickom prehľade intervencií pre žiakov s PAS a ADHD, vďaka čomu som si prehĺbila výskumné poznatky o nové teoretické a aplikačné perspektívy.

Ako by ste charakterizovali Vašu akademickú a výskumnú skúsenosť na hostiteľskej univerzite? V čom spočívajú najvýraznejšie rozdiely oproti Vašej domovskej inštitúcii?
Moju akademickú a výskumnú skúsenosť na hostiteľskej univerzite, the University of Auckland, by som charakterizovala ako veľmi podnetnú, otvorenú a silne orientovanú na prepojenie výskumu s praxou, s výrazným dôrazom na medzinárodný a kultúrne senzitívny rozmer výskumu. Výskumné prostredie bolo charakteristické intenzívnou odbornou diskusiou, dostupnosťou školiteľov a tiež kolegiálnym prístupom, ktorý podporoval kritické myslenie a rozvoj výskumných nápadov. Veľkým prínosom bola možnosť pravidelných konzultácií so zahraničnými školiteľmi priamo na univerzite, zapojenie sa do prebiehajúcich výskumných projektov ako i aktívna účasť na odborných seminároch a doktorandských stretnutiach, kde sa kládol dôraz na spätnú väzbu, metodologickú precíznosť a etické aspekty výskumu. Značne sa tiež kládol dôraz na etické schvaľovanie výskumu, ktoré je na University of Auckland veľmi systematické, detailné a časovo náročné, no zároveň významne prispieva ku kvalite a transparentnosti výskumných projektov. V porovnaní s mojou domovskou inštitúciou spočívali výrazné rozdiely najmä v miere internacionalizácie a interdisciplinarity, ako aj v silnejšom prepojení výskumu s aplikačnou praxou. Na hostiteľskej univerzite bola bežná spolupráca naprieč odbormi, aktívne zapájanie doktorandov do výskumných tímov a dôraz na praktický dopad výskumu v školskom a komunitnom prostredí. Významným rozdielom bolo aj systematické zohľadňovanie kultúrneho kontextu a pôvodného obyvateľstva (Māori) vo výskume a vzdelávaní, čo sa odrážalo nielen v odbornom obsahu, ale aj v každodennom akademickom živote fakulty. Skúsenosť a krátkodobý pobyt na hostiteľskej univerzite môžem hodnotiť ako značne obohacujúci, keďže mi umožnil rozšíriť výskumnú perspektívu, posilniť metodologické kompetencie a reflektovať rozdiely v akademickej kultúre, ktoré boli prínosné pre môj ďalší rozvoj vedeckej práce i po návrate na domovskú inštitúciu. 

S akými najväčšími výzvami – akademickými, administratívnymi alebo osobnými – ste sa počas výskumného pobytu stretli a ako ste ich riešili?
Z akademického a administratívneho hľadiska bola najväčšou výzvou časová a obsahová náročnosť procesu schvaľovania kvalitatívneho výskumu miestnou etickou komisiou the University of Auckland. Príprava komplexnej žiadosti (Ethics Committee Application), vrátane úprav scenára rozhovorov, informovaných súhlasov a metodologického dizajnu prispôsobeného novozélandskému školskému systému a rešpektu ku kultúre miestnych maorských obyvateľov, si vyžiadala podstatnú časť pobytu. Zdĺhavé posudzovanie a následné pripomienky zo strany etickej komisie spôsobili, že sa mi počas samotného pobytu nepodarilo zrealizovať plánovaný zber kvalitatívnych dát prostredníctvom rozhovorov so školskými koordinátormi pre špeciálne výchovno-vzdelávacie potreby. Túto situáciu sme však toho času riešili flexibilne. V spolupráci s miestnou školiteľkou sme vymysleli alternatívne riešenie, podľa ktorého boli plánované rozhovory po udelení etického súhlasu realizované po mojom odchode jej študentmi. Napriek prekážkam tak zostal hlavný výskumný cieľ zachovaný. Z osobného a  praktického hľadiska bola najväčšou výzvou počiatočná neistota spojená s hľadaním vhodného ubytovania. Prvé dva týždne som bola nútená bývať v hoteli kvôli neistote a strachu zaplatiť vopred depozit a prvú splátku za podnájom úplne cudzím ľuďom. Situáciu sa mi však hneď v prvé dni po príchode podarilo rýchlo vyriešiť zabezpečením stabilného ubytovania prostredníctvom realitnej kancelárie, po čom už pobyt prebiehal bez ďalších zásadných komplikácií.

Ovplyvnila medzinárodná výskumná mobilita Vašu predstavu o ďalšom profesijnom smerovaní? Ak áno, akým spôsobom? Áno. Medzinárodná výskumná mobilita ovplyvnila moju predstavu o ďalšom profesijnom smerovaní výrazne a zároveň ju jasnejšie profilovala. Pobyt na University of Auckland mi umožnil nahliadnuť na výskum, prax ako aj akademické fungovanie z medzinárodnej perspektívy a utvrdil ma v rozhodnutí pokračovať vo vedeckej kariére so silným presahom do praxe. Predovšetkým sa prehĺbil môj záujem o medzinárodne porovnávací výskum v oblasti well-beingu, inkluzívneho vzdelávania žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, keďže som mala možnosť systematicky porovnávať slovenský a novozélandský školský systém, intervencie a diagnostické postupy. Úzka spolupráca so zahraničnými školiteľmi taktiež posilnila moje metodologické kompetencie a motivovala ma pokračovať v publikačnej činnosti v medzinárodnom presahu a so zahraničným vedeckým tímom.

Je účasť na zahraničnej mobilite povinnou súčasťou Vášho doktorandského programu alebo išlo o Vaše vlastné rozhodnutie nad rámec povinností?
Účasť na zahraničnej mobilite prišla z mojej vlastnej iniciatívy. Pred samotným výskumným pobytom som už niekoľko rokov vedela o možnosti vycestovania prostredníctvom Národného štipendijného programu SR do ktorejkoľvek krajiny sveta a pravdupovediac, aj to bol jeden z hlavných dôvodov, prečo som sa rozhodla po magisterskom štúdiu pokračovať ďalej a odísť na doktorandské štúdium. S odstupom niekoľkých mesiacov po výskumnej mobilite môžem povedať, že zahraničný výskumný pobyt bol jedno z najlepších rozhodnutí, ktoré som mohla urobiť počas svojho doktorandského štúdia a rozhodne stojí za všetkú námahu, ktorú musíte vynaložiť ešte pred samotným pobytom.

Ako ste sa dozvedeli o možnostiach, ktoré ponúka Národný štipendijný program SR pre doktorandov?
O možnosti vycestovať na výskumný pobyt pre doktorandov prostredníctvom Národného štipendijného programu som vedela už od začiatku svojho vysokoškolského štúdia. V tom období viacerí moji priatelia a známi využili príležitosť vycestovať na niekoľkomesačný pobyt do zahraničia, čo u mňa prirodzene podnietilo záujem o podobnú skúsenosť a zároveň mi sprostredkovalo prvý konkrétny obraz o jej realizovateľnosti. Intenzívnejší impulz prišiel počas doktorandského štúdia, keď o rok staršia doktorandka s rovnakou školiteľkou a zároveň moja blízka priateľka, s ktorou sme sa počas celého doktorandského obdobia vzájomne podporovali, absolvovala 3-mesačný výskumný pobyt v Austrálii. Jej skúsenosť pre mňa predstavovala nielen inšpiráciu, ale aj potvrdenie, že takáto mobilita je reálne uskutočniteľná aj v rámci nášho študijného zamerania. Myšlienka na vlastný výskumný pobyt v zahraničí bola pritom mojím dlhoročným snom. Už od začiatku som mala jasno v tom, že ak sa mi naskytne príležitosť absolvovať výskumnú mobilitu, chcela by som ju realizovať mimo európskeho priestoru a získať tak odbornú i osobnú skúsenosť v odlišnom akademickom a kultúrnom kontexte.

Ako hodnotíte výšku finančnej podpory v kontexte životných nákladov vo Vašej hostiteľskej krajine? Bola táto podpora postačujúca?
Výška poskytnutej finančnej podpory bola v danom období s ohľadom na životné náklady cieľovej krajiny plne postačujúca. Štipendium ako i cestovný grant z NŠP mi umožnilo pokryť všetky základné a nevyhnutné výdavky spojené s mobilitou, vrátane cestovných nákladov, ubytovania i stravovania. Pokiaľ ide o cestovania nad rámec pracovných a študijných povinností v rámci Nového Zélandu, tieto aktivity som už čiastočne financovala z vlastných prostriedkov. Samotná výška štipendia však bola adekvátne nastavená tak, aby reflektovala bežné životné náklady krajiny, do ktorej som vycestovala, a zabezpečila dôstojné a stabilné podmienky na realizáciu výskumného pobytu.

Ako by ste zhodnotili administratívny proces podávania žiadosti o štipendium? Ktorá jeho časť bola pre Vás najnáročnejšia? Administratívny proces v čase podávania mojej žiadosti o štipendium vnímam ako systematický a prehľadný. V sekcii „Podmienky pre predkladanie žiadostí“ som bez problémov získala všetky relevantné informácie týkajúce sa prípravy štruktúrovaného životopisu, formulovania motivačného listu, ako aj vypracovania detailného odborného programu výskumného pobytu rozčleneného na jednotlivé týždne v mnou zvolenej krajine. Súčasťou usmernení boli aj jasne špecifikované požiadavky na ďalšie podkladové materiály, čo výrazne prispelo k transparentnosti celého procesu. Za náročnejšiu som skôr považovala samotnú prípravnú fázu, ktorá si vyžadovala dôslednosť, precíznosť a časový predstih. Bolo nevyhnutné zabezpečiť, aby žiadny z požadovaných dokumentov nechýbal a aby každý z nich obsahoval všetky predpísané náležitosti. Vzhľadom na moje postavenie doktorandky bolo zároveň potrebné koordinovať plánovanú výskumnú mobilitu s prebiehajúcim výskumom na Slovensku, čo si vyžadovalo intenzívnu komunikáciu a zosúladenie s mojou školiteľkou, najmä pokiaľ ide o navrhovanú dĺžku pobytu na zahraničnej univerzite. Rovnako bolo potrebné v dostatočnom predstihu osloviť potenciálneho školiteľa na vybranej inštitúcii, prebrať s ním odborný program, ako aj rozsah mojej výskumnej či pedagogickej činnosti. Až po tejto vzájomnej dohode som mohla získať oficiálny pozývací list, ktorý tvoril kľúčovú súčasť žiadosti. Samotné podanie žiadosti a nahrávanie dokumentov do elektronického systému preto nepovažujem za administratívne náročné. Najväčšiu časovú i obsahovú náročnosť predstavovalo vypracovanie jednotlivých dokumentov, ich opakované konzultovanie so súčasnou miestnou školiteľkou ako i zahraničným školiteľom a koordinácia všetkých súvisiacich krokov, čo si vyžiadalo niekoľkomesačnú systematickú prípravu.

Koľko času vopred ste začali s prípravou žiadosti o štipendium? Aké odporúčania máte pre budúcich uchádzačov z hľadiska načasovania?
S prípravou žiadosti o štipendium som začala približne s 2-ročným predstihom, čo sa v konečnom dôsledku ukázalo ako strategicky správne rozhodnutie. Ak by som mala možnosť absolvovať obdobnú výskumnú mobilitu opätovne, postupovala by som veľmi podobne ako pred mojím odchodom na Nový Zéland s dôrazom na dlhodobé plánovanie, systematickú prípravu a časovú koordináciu všetkých súvisiacich krokov. Už v prvom ročníku doktorandského štúdia bola moja školiteľka oboznámená s mojím zámerom absolvovať časť výskumu v zahraničí, a to s cieľom konfrontovať teoretické i metodologické východiská mojej dizertačnej práce s prístupmi uplatňovanými mimo slovenského akademického prostredia. Na základe tejto vízie sme celé 3-ročné obdobie doktorandského štúdia koncipovali tak, aby bol zahraničný pobyt realizovaný až v 3. ročníku. Z uvedeného dôvodu bolo nevyhnutné, aby som v priebehu prvých 2 rokov úspešne zrealizovala kľúčovú fázu výskumu, predovšetkým zber dát. Tým sa vytvoril priestor na to, aby som sa počas zahraničného pobytu mohla sústrediť najmä na analýzu už získaných dát, prípravu vedeckých štúdií a postupné finalizovanie dizertačnej práce. Približne trištvrte roka pred plánovaným odchodom sme spoločne so školiteľkou kontaktovali budúceho zahraničného školiteľa a iniciovali odbornú komunikáciu o možnej spolupráci. Na základne vlastnej skúsenosti by som však odporúčala osloviť potenciálneho mentora s ešte väčším časovým predstihom, ideálne rok vopred. V prípade, že by oslovený akademik z kapacitných či časových dôvodov nemohol prevziať odborné zastrešenie, vznikne tak dostatočný priestor na hľadanie alternatívneho riešenia bez ohrozenia plánovanej mobility.

Bolo potrebné získať víza do hostiteľskej krajiny? Ako dlho trval celý proces a máte k nemu praktické odporúčania?
Áno, do krajiny do ktorej som vycestovala bolo potrebné získať príslušné vízové oprávnenie. O víza som požiadala začiatkom augusta 2024, pričom samotný pobyt bol plánovaný v období od 1. októbra 2024 do 1. januára 2025. Rozhodnutie o udelení víz mi bolo doručené v lehote troch týždňov od podania žiadosti, čo považujem za pomerne efektívny administratívny proces. Samotné vyplnenie elektronickej žiadosti prebehlo bez komplikácií. V mojom prípade som žiadala o typ „Special Purpose Work Visa“, pričom som v sprievodnej poznámke explicitne uviedla, že som doktorandka realizujúca výskumný pobyt. Treba preto počítať s tým, že niektoré krajiny nemajú konkrétne víza určené priamo pre doktorandov a výskumné mobility. V mojom prípade boli uvedené víza v porovnaní s bežnými turistickými vízami nákladnejšie približne o 400 eur. Aj z toho dôvodu odporúčam počítať s možnými zvýšenými nákladmi a vytvoriť si dostatočnú finančnú rezervu, keďže výška vízových poplatkov sa môže výrazne líšiť v závislosti od cieľovej destinácie a typu víza.

Aké rady by ste poskytli doktorandom, ktorí plánujú požiadať o štipendium cez NŠP? Na čo sa sústrediť v žiadosti?
V prípade opätovného podávania žiadosti o štipendium by som svoju pozornosť aj naďalej primárne sústredila na precízne, systematické a obsahovo konzistentné vypracovanie odborného programu pobytu, resp. výskumného plánu. Práve tento dokument považujem za kľúčový, keďže predstavuje fundamentálny podklad pre odborné posúdenie žiadosti a podľa môjho názoru významne ovplyvňuje samotné rozhodovanie o pridelení štipendia. Na jeho tvorbe som úzko spolupracovala so svojou školiteľkou na Slovensku, ako aj so školiteľom na prijímajúcej inštitúcii, čo umožnilo zosúladiť moje výskumné ciele s odborným zázemím a aktuálnymi výskumnými aktivitami hostiteľského pracoviska. Odborný program som koncipovala v detailnej týždennej štruktúre, pričom som si na každý týždeň stanovila konkrétne aktivity a výstupy. Mojím zámerom bolo na University of Auckland realizovať kvalitatívny výskum metodologicky príbuzný tomu, ktorý som uskutočnila v domácom akademickom prostredí, a zároveň ho obohatiť o nové perspektívy a medzinárodný kontext. Plán zahŕňal nielen výskumné činnosti ako analýzu dát, konzultácie, prípravu vedeckých výstupov, ale aj pedagogické aktivity a účasť na odborných prednáškach a diskusiách tematicky previazaných s problematikou mojej dizertačnej práce. Takto štruktúrovaný plán mi umožnil jasne demonštrovať odbornú relevanciu, realizovateľnosť a prínos plánovaného pobytu.

Aký bol celkový profesionálny a osobnostný prínos štipendijného pobytu pre Vás ako výskumníka?
Výskumný pobyt predstavoval z môjho pohľadu jednu z najhodnotnejších a najformujúcejších skúseností, ktoré som mala možnosť absolvovať počas svojho doktorandského štúdia. V profesionálnej rovine mi poskytol jedinečnú príležitosť konfrontovať vlastné poznatky s vedeckými prístupmi uplatňovanými v zahraničí a zároveň si uvedomiť, aké rezervy ešte existujú v oblasti diagnostiky a systémovej inklúzie v našom školskom prostredí. Táto skúsenosť prehĺbila moje odborné uvažovanie a motivovala ma reflektovať možnosti transferu inovatívnych prístupov do domáceho kontextu. V osobnostnej rovine bol pre mňa zahraničný výskumný pobyt nemenej prínosný. Život v cudzej krajine, bez existujúcej sociálnej siete priateľov a známych, či bezprostrednej podpory, si vyžadoval odvahu, adaptabilitu a schopnosť samostatného rozhodovania. Postupom času som nadobudla väčšie sebavedomie, širší kultúrny či spoločenský rozhľad a istotu v zvládaní situácií, ktoré boli spočiatku neznáme a miestami i náročné. Mobilita ma zároveň naučila vysokej miere praktickej samostatnosti, od organizačného zabezpečenia leteniek, víz, poistenia či ubytovania, cez založenie bankového účtu v cudzej mene, až po efektívne finančné plánovanie a hospodárenie s prideleným finančným rozpočtom. Schopnosť zodpovedne disponovať finančnými prostriedkami a zabezpečiť si fungovanie na opačnej strane zemegule považujem za významnú životnú skúsenosť.

Čo by ste odporučili ďalším slovenským doktorandom, ktorí zvažujú vycestovanie prostredníctvom NŠP?
Mojím odporúčaním je určite využiť túto jedinečnú príležitosť, a to i napriek tomu, že zahraničná výskumná mobilita nemusí byť povinnou súčasťou Vášho doktorandského štúdia. Ide o skúsenosť, ktorá má potenciál zásadne obohatiť nielen odborné skúsenosti a zručnosti, ale aj Váš osobnostný rozvoj. V mojom prípade predstavovala jeden z najvýznamnejších míľnikov celého môjho doktorandského obdobia. Z profesionálneho hľadiska mi umožnila mobilita konfrontovať vlastné vedecké uvažovanie s medzinárodným prostredím, nadviazať nové odborné kontakty a získať širšiu perspektívu na skúmanú problematiku. V rovine osobnostnej mi posilnila sebadôveru, adaptabilitu a schopnosti fungovať v odlišnom kultúrnom či spoločenskom kontexte. Zároveň, pri priaznivých podmienkach a vhodnom časovom manažmente, ponúka jedinečnú príležitosť spoznať novú krajinu v jej autentickosti, jej tradície, zvyky, kultúru i prírodné bohatstvo. Táto skúsenosť presiahla rámec môjho akademického pôsobenia a stala sa pre mňa celoživotným zdrojom inšpirácie, nadhľadu a medziľudského porozumenia.

Bola dĺžka Vášho pobytu postačujúca na naplnenie výskumných cieľov? Odporučili by ste dlhší alebo kratší pobyt?
Dĺžka môjho výskumného pobytu sa napokon ukázala ako mierne nedostatočná, najmä vzhľadom na jeden z kľúčových cieľov, ktorý sa mi pre prísnejšie etické požiadavky nepodarilo plnohodnotne zrealizovať. Ak by som mala možnosť rozhodnúť sa znova, určite by som zvolila dlhšie časové obdobie, viacej mesiacov na mobilitu. Z vlastnej skúsenosti preto odporúčam zvážiť pobyt presahujúci 3 mesiace, samozrejme, vždy s ohľadom na konkrétne výskumné ciele a plánovanú náplň práce v zahraničí.

Mali ste pred odchodom obavy z pobytu v zahraničí? Ako sa tieto obavy naplnili alebo rozptýlili a čo by ste odkázali tým, ktorí váhajú vycestovať?
Áno, pred vycestovaním som pociťovala mierne obavy, predovšetkým v súvislosti so zabezpečením vhodného ubytovania. Bezprostredne po príchode sa však tieto neistoty postupne rozplynuli, keď sa mi prostredníctvom realitnej kancelárie podarilo nájsť bývanie, ktoré bolo nielen vyhovujúce, ale aj finančne dostupné. Všetkým, ktorí zvažujú podobnú skúsenosť a váhajú pre obavy z neznámeho, by som chcela odkázať, že istá miera strachu je prirodzená. Často si v mysle vytvárame scenáre možných komplikácií, ktoré sa napokon vôbec nenaplnia, aspoň v mojom prípade sa väčšina z nich ukázala ako neopodstatnená. Prvým krokom je už samotné podanie žiadosti o štipendium, a ak bude Vaša žiadosť prijatá, určite stojí za to prijať túto príležitosť ako výzvu a nový začiatok. Táto skúsenosť totiž neobohatila a neprehĺbila môj pohľad na skúmanú problematiku, ale zásadne zmenila aj moju osobnú perspektívu – posilnila moju sebadôveru a odvahu čeliť situáciám, ktoré by sa mi predtým zdali náročné až nemožné prekonať. Počas výskumného pobytu som získala namiesto pôvodného školiteľa (ktorý mi vystavil akceptačný list, a ktorý ma po mojom príchode delegoval svojej kolegyni) práve výnimočnú školiteľku, ktorá sa neskôr stala aj oponentkou mojej dizertačnej práce. Napriek nášmu priateľskému vzťahu mi poskytla mimoriadne kritickú no zároveň konštruktívnu spätnú väzbu. Práve táto náročná reflexia ma výrazne posunula v akademickom raste a stala sa cenným zdrojom podnetov pre môj ďalší výskum.

Aké kultúrne, spoločenské alebo systémové rozdiely medzi Slovenskom a hostiteľskou krajinou Vás najviac zaujali alebo prekvapili?
Z kultúrneho hľadiska bol kladený výrazný dôraz na rešpekt k rôznorodosti, participáciu a rovnosť hlasov, čo sa prejavovalo nielen v školskom prostredí, ale aj na akademickej pôde. Silný dojem vo mne zanechala prirodzená implementácia maorčiny a maorskej kultúry do každodenného fungovania univerzity. Napríklad úvodné časti oficiálnych fakultných stretnutí prebiehali v maorčine, čím sa zdôrazňoval rešpekt k pôvodnému obyvateľstvu a kultúrnej identite krajiny. Tento prístup kontrastuje so slovenským prostredím, kde je kultúrna diverzita v akademickom a školskom systéme zatiaľ reflektovaná v menšej miere. Zo systémového hľadiska ma prekvapil odlišný model podpory žiakov so ŠVVP. Na rozdiel od Slovenska, kde školy disponujú školskými podpornými tímami, novozélandské základné školy pracujú najmä s koordinátormi pre špeciálne výchovno-vzdelávacie potreby (nazývanými SENCO’s), ktorí zabezpečujú koordináciu podpory pre deti so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. Zaujímavý bol aj prístup k diagnostike, kde sa využívajú modernejšie diagnostické nástroje, ktoré sú na Novom Zélande bežnou súčasťou praxe, zatiaľ čo na Slovensku sa v niektorých prípadoch stále používajú staršie testové batérie. Z akademického a výskumného hľadiska ma prekvapila vysoká miera dôrazu na etiku výskumu, participatívny prístup a zapájanie detí ako aktívnych aktérov výskumu, čo bolo výrazne akcentované aj v odborných seminároch zameraných na posilňovanie hlasu detí v rozhodovacích procesoch. V porovnaní so slovenským prostredím je etický proces na Novom Zélande administratívne náročnejší, no zároveň systematickejší a citlivejší vo vzťahu k zraniteľným skupinám. Celkovo ma novozélandské prostredie zaujalo svojim holistickým, kultúrne citlivým a silne inkluzívnym prístupom, ktorý prepája výskum, prax a hodnoty spoločnosti, a ktorý predstavuje inšpiratívny model aj pre ďalší rozvoj slovenského školského či akademického systému.

Mali ste možnosť cestovať po krajine počas Vášho pobytu? Ktoré miesta alebo zážitky boli pre Vás najinšpiratívnejšie?
Áno, počas pobytu som mala príležitosť spoznávať aj rôzne časti krajiny a túto možnosť som sa snažila počas voľných dní i naplno využiť. Keďže môj priateľ krátko po mojom príchode odcestoval na Nový Zéland za mnou, spoločné víkendy sme venovali cestovaniu, počas semestra najmä po Severnom ostrove, a neskôr, počas vianočného obdobia, aj intenzívnejšiemu dvojtýždňovému objavovaniu Južného ostrova. Mimoriadne inšpiratívna pre mňa bola najmä spontánnosť a efektivita, s akou sa dalo cestovanie naplánovať a zrealizovať, ako aj prirodzená otvorenosť, láskavosť a srdečnosť miestnych obyvateľov. Významný dojem vo mne zanechalo aj harmonické spolunažívanie maorského obyvateľstva s ostatnými komunitami Nového Zélandu, ktoré sa prejavuje nielen v každodennom živote, ale aj v spoločenských hodnotách, rešpekte ku kultúrnemu dedičstvu a inkluzívnom prístupe k rozmanitosti.

Čo Vám najviac pomohlo adaptovať sa na nové prostredie? Zohrala komunita hostiteľskej inštitúcie v tomto smere dôležitú úlohu?
Významnú úlohu v procese mojej adaptácie na nové akademické prostredie zohrala moja zahraničná školiteľka, ktorá mi počas celého pobytu poskytovala nielen odborné vedenie, ale aj osobnú podporu. Výrazne mi pomohla zorientovať sa v prostredí zahraničnej univerzity tým, že ma nad rámec môjho vopred naplánovaného výskumného programu zapájala do účasti na odborných prednáškach a seminároch, ktoré boli veľmi úzko prepojené s mojím výskumom a témou dizertačnej práce. Prostredníctvom týchto aktivít som mala možnosť nadviazať kontakt s jej kolegami a postupne sa integrovať do širšieho akademického prostredia fakulty. Tieto kontakty presahovali rámec formálnych stretnutí na univerzitnej pôde a prirodzene sa rozšírili aj do neformálnych odborných diskusií a spoločenských stretnutí, na ktoré som bola postupne prizývaná. Vďaka tomu sa môj pobyt stal nielen odborne podnetným, ale aj osobne obohacujúcim, pričom som mala autentický pocit, že som ako doktorandka plnohodnotnou súčasťou miestnej akademickej komunity odborníkov v mojej skúmanej oblasti.  

Akú najdôležitejšiu radu by ste dali ďalším slovenským študentom, ktorí plánujú štipendijný pobyt cez NŠP?
Aj napriek rôznym prekážkam, ktoré sa môžu objaviť v procese plánovania, či v úvodných fázach samotného pobytu odporúčam vytrvať a nenechať sa odradiť prvotnou neistotou. Administratívne komplikácie, organizačné výzvy či osobné obavy sú prirodzenou súčasťou každej významnej zmeny. Skúsenosť zo zahraničného štipendijného pobytu u mňa prevýšila počiatočné ťažkosti, priniesla odborný rast, nové perspektívy, medzinárodné kontakty a osobnostné posilnenie, ktoré sa u mňa premietlo nielen do akademickej dráhy, ale aj do celkového životného smerovania. Ide o príležitosť, prostredníctvom ktorej získate neoceniteľné skúsenosti a zážitky, na ktoré budete po pobyte spomínať už po celý zvyšok svojho života.